• Mia

...nenechajte sa rušiť...

Updated: Nov 7, 2018


Vybrali sme sa s priateľom, nečakane, na chalupu :))). Bol krásny slnečný deň, cesta bola dobrá a ja nervózna. Bude to znieť zvláštne, ale občas mávam divné pocity až predtuchy. Tuším sme sa vydali aj trochu inou cestou než obvykle...skrz dedinky, lúky a polia, aby sme sa kochali. Zrazu brzda! Práve sme prechádzali okolo reštaurácie, keď nám pred auto vbehol pes. Priateľ to ubrzdil, ale zmätený pes pokračoval ďalej na druhú stranu cesty...lenže oproti sa blížil kamión.

Vyletela som z auta a snažila sa ho privolať, priateľ trúbil čo to šlo, aby kamión zastavil.

Našťastie to stihol, pes sa otočil a bežal smerom na parkovisko pred reštauráciou. Dobehla som ho a zavolala. Prišiel. Bola to fenka bulteriéra.

Na parkovisku skoro nikto nebol, len jedna staršia dvojica práve odchádzala k svojmu autu. Volám na nich, či je tá fena ich. Nereagujú. Idem k nim, fenka so mnou. "Fuj! Jdi pryč," osopila sa pani na tú fenku. "Veď Vám nič nerobí," vravím. "Neviete komu patrí?" pýtam sa. "Nevíme, není naše," odpovie pán a odchádzajú preč. "No to vidím," pomyslela som si. Šla som sa teda opýtať do reštaurácie, kde na terase obedovalo niekoľko ľudí. "Nevíme, ale běhá tady už tak půl, možná 3/4 hodiny," konštatovali akoby nič. Čože??? Pýtam sa vnútri, ale nič nevedia.


No nič moja malá..ideš s nami. A tak sme ju naložili do auta. Resp. naložila sa sama...očividne bola zvyknutá. Bola veľmi milunká, kľudná a poslúchala. Mala trochu odretý čumák, špinavé uši, ale inak bola dobre živená...a možno kojila (ale nie som odborník). Boli sme kúsok od Mělníka, tak som zavolala do útulku a vysvetlila, čo sa stalo. Keď sme ju priniesli, pán nás privítal so slovami, že asi tuší, kto je majiteľ, pretože sa to nestalo prvýkrát. Šiel mu volať, ale nedvíhal. Tak si pán od nás fenku vzal, priateľ vnútri niečo podpísal, rozlúčili sme sa s ňou a tým to celé skončilo.

Odchádzali sme ale so zmiešanými pocitmi. Primárne mi hlavou behalo, že ak zvykne utekať, tak to možno urobí zas...ak s tým teda majiteľ niečo neurobí. A ďalej...že nabudúce možno nebude mať toľko šťastia a vletí pod auto. A čo ma štvalo snáď najviac, bol prístup tých ľudí.


Ano, dobre...nepoznám psa, nepoznám plemeno. Ale aspoň naňho skúsim zavolať, zapískať, aby som zistila ako sa chová. Ak nie toto, tak aspoň zavolám políciu alebo odchyt. Ale však čo...hlavne sa nenechať rušiť od jedla....Čo na tom, že tá fena mohla skončiť pod kamiónom a prípadne spôsobiť väčšiu nehodu?


Viem...ľudia nie sú rovnakí. Aj moja mama ma celý život učila, že to ako premýšľam a cítim ja neznamená, že tak budú premýšľať a cítiť aj ostatní.


Aj tak si myslím, že by sme nemali byť ľahostajní. Mohol to byť váš pes, alebo vášho známeho, mohol patriť dieťaťu, ktoré by tak stratilo kamaráta. Psy občas ujdú, to sa stáva. Sama som mala psa...veľkého boxera, ktorý dokázal byť extrémne nenápadný (čo asi nikdy nepochopím). Raz niekto nechal otvorené vchodové dvere na našom paneláku a Rony sa nejak vytratil večer von. Prečo boli otvorené naše dvere si už nevybavujem...asi šla mama zaklopať susedke. Bola preč päť minút, ale tomu nášmu machrovi to stačilo, aby vykĺzol. A keďže väčšinou spal na svojom mieste, dlho si nikto nevšimol, že vlastne nie je doma. Ale dodnes si pamätám ten zúfalý pocit, keď sme ho v tej tme hľadali a tú obrovskú úľavu a radosť, keď sme ho našli.


Tak prosím, nebuďme ľahostajní...



Mia





16 views

©Perfect Pet Photos 2018 by  Mia Polgar.