• Mia

(Afro)Dita

Updated: Nov 7, 2018


Do útulku chodím pomerne často. Keď prídu nové prírastky, je potrebné urobiť fotky alebo prefotiť tých, ktorí sú tam už dlhšie. To bol aj prípad Dity. Do útulku sa dostala spolu so svojou sestrou a dostali mená Aurora a Afrodita. Aurora bola adoptovaná takmer ihneď, ale Afrodita to šťastie dlho nemala .

Bola som požiadaná, či by som jej urobila viac fotiek. Samozrejme som súhlasila, ale práve v ten víkend sme odchádzali na chalupu a tak som poprosila, či by sme si ju mohli "požičať". Dôvodov som mala viac....Dita (ako som ju začala volať...ono predsa len vyzerá trochu blbo, keď stále voláte: "Afrodita!") sa mi fotila veľmi ťažko, takže som na ňu potrebovala viac času a chceli sme ju aj trochu spoznať, pretože mám známych, ktorí zvažujú adopciu. Na víkend sa z nás teda stali náhradní rodičia a bol to naozaj zaujímavý zážitok.


Prvá noc

Z útulku sme si ju vzali deň pred odchodom, takže prvú noc strávila s nami doma. Dituška bola neobvykle tichý pes (možno povaha). Nebála sa ani tak ľudí, ako skôr všetkého okolo. A nastali prvé malé drámy. Dita sa bála výťahu, lenže vzápätí som zistila, že sa bojí aj schodov. Chvalabohu sme na prvom, lenže toto šteňa malo okolo 20kg! Mama je Cane Corso a to nie je práve ľahké plemeno (podobu nehľadajte). Bolo to pre mňa nekonečných desať schodov s mojimi, už tak boľavými krížami a kolenom. Nič..hlavne, že sme boli dolu a mohli ísť von :). Teda, aspoň som si to myslela...Dita sa bála aj vchodových dverí. Chcelo to určitú dávku trpezlivosti a diplomatických schopností. Vonku sa odo mňa nepohla ani o kúsok a pozorne sledovala okolie...všetko bolo pre ňu nové...deti na ihrisku, paneláky, veľa psov..autá. Na vodítku chodila krásne.

Nasledovala cesta domov, prehováranie do vchodu, Dita na ruky, moje utrpenie na schodoch

konečne doma (a toto opakovené niekoľkokrát) :). Špeciálne pre ňu som kúpila pelech, do ktorého sa zmestí aj nemecká doga...to aby mala pohodlie. Dita sa uložila na dlážku presne vedľa neho...Ale žuvacia kosť ju bavila...žužlala o sto šesť.

V noci sa vo mne asi začali ozývať materské pudy. Keďže sa Dita rozhodla spať na chodbe, chodila som ju stále kontrolovať. Bola tichučko, vydržala celú noc a ani za boha nechcela na ten pelech.


Na chalupe

Cesta autom bola tiež trochu náročná, pretože sa dosť bála. Ale asi po polhodine bolo vidno, že sa uvoľnila a spinkala. No a na chalupe? Tam sa jej páčilo! Priateľova chalúpka sa nachádza v Kokořínsku v pidi dedinke asi s 9 domami. Cesta z nej vedie už len do lesa. Cítim sa tam ako v raji! A Dita evidentne tiež. Spočiatku bola ostýchavá, ale na nové prostredie, kde mohla behať a objavovať, si zvykla rýchlo. Prišli sa na ňu pozrieť zvedaví susedia, s ktorými sa hneď skamarátila a vždy ich vítala, keď prišli.

Najväčšiu radosť z nej mali deti, ktoré sa k nej túlili, hladkali a ona si to užívala. Veď bola ešte tiež vlastne miminko.

Bolo nádherné sledovať, ako sa jej chovanie mení pred očami. Už nemala stiahnutý chvost, ale nastražila uši, behala a skákala. Keď bola unavená, ľahla si na deku po strom a spala. Potom zas dobehla.

Hoci nebola zvyknutá na povely, držala sa nás a vždy prišla na zavolanie. Susedov chodila vyprevádzať, ale vždy sa potom otočila a vrátila. Mala som z nej obrovskú radosť. Stále bola tichučká. Druhú noc spala s nami a tentokrát som sa konečne vyspala :). Ráno som sa zobudila na to, že má hlavu položenú na posteli a pozerá na mňa...asi čakala, kedy sa prebudíme.

Otvorila som dvere a vyšli sme do chladnej rannej hmly...zbožňujem tieto rána. Úplné ticho a len sem tam vtáčí spev. Slnečné lúče sa začínajú preplietať medzi lístím stromov. Dita zmizla...potrebu vždy robila v najzastrčenejšom kúte záhrady, kam nikto nechodil a potom radostne pribehla. Bolo ešte príliš skoro a tak sme zase zaliezli. Ja do postele k drahému a Dita k nám do pelecha, kde sa usilovne venovala žuvacej kosti.

Asi za hodinu sa prirútili deti od susedov a s nimi dvaja jazvečíci. Všetci nám naskákali do postele a bolo po idylke :). Ale to je tam u nás bežné...a keď sú "náhodou" dvere zamknuté, vlezú oknom. Malé psy si podajú, tie veľké..ako napríklad Paul, kríženec labradora a boserona...čakajú vonku. No neľúbte ich! Všetko susedovie! Ani jedno nie je naše, bez ohľadu na počet nôh :D. Ale aspoň je veselo a s priateľom máme prípravu. Bol to krásny deň, naplno sme si ho užili a myslím, že sa mi podarilo Dituške urobiť krásne fotky.

Decká boli smutné, keď sme v nedeľu odchádzali. A keď sme im neskôr povedali, že bola Dituška adoptovaná, tak plakali. Dúfali, že si ju necháme. A priznám sa, že sme k tomu nemali ďaleko. Lenže vzhľadom k našim časovým možnostiam by to nikomu neprospelo. Vysvetlili sme im, že má teraz milujúcu rodinu a že je šťastná.

...a snáď tam nemajú schody...


Veľmi rada by som ju zas niekedy videla alebo aspoň fotky...ako sa má v novom domove. Dúfam, že sú na ňu dobrí. Dita je ten typ psej duše, ku ktorej je treba byť nežný...a trpezlivý...a zase nežný. Bude pri Vás, hoci o nej ani nebudete vedieť. Ale ona si Vás bude strážiť...



Mia



36 views

©Perfect Pet Photos 2018 by  Mia Polgar.